Bez problémov sme sa dostali na stanicu v Korinte, nasadli na vlak smerom do Mykén a vcelku bez problémov sme sa tam aj dostali. Krajina bola opäť typicky grécká - kopčeky, kríky, sem-tam nejaký domček a stromček. Slniečko sa usmievalo, bolo okolo druhej poobede, keď sme vystúpili na stanici v Mykénach.

Predpokladám, že pojem Mykény je vám aspoň podvedome známy. Bohatá civilizácia a kultúra, zanechali po sebe množstvo vecí, ktoré teraz archeológovia s radosťou hľadajú. Asi najznámejšia je zlatá Agamemnonova maska, ktorá sa určite na každého z nás usmievala z kníh dejepisu. Je uložená v Aténskom Národnom archeologickom múzeu.

Samotné archeologické nálezisko - Staré Mykény s Mykénskou Akropolou - je asi 2km od mestečka Mykény, ktoré je asi 1,5 km od stanice. Zistili sme, že najbližší autobus ide až o tretej, tak sme nasadli na vlastné nohy a išli sme peši. Cesta pekne ubiehala, až na to, že slnko opäť vcelku pieklo. K prvému zaujímavému miestu sme dorazili asi okolo trištvrte na tri, čo nebol zlý výsledok. Keby sme nezistili, že toto a ja Akropola zatvára o tretej. Tak som bol opäť nahnevaný a rozčarovaný nad tým, ako s nami Peloponéz opäť vybabral, a že to už asi nikdy neuvidím. No, ale rýchlo sme vbehli aspoň sem.
Miesto sa volá Atreova klenotnica, alebo Agamemnonova hrobka. Je to obrovská kopula schovaná pod zemou a vedie k nemu mohutný vstup, vyrezaný v zemi a obmurovaný. Vo vnútri je teraz vlastne len samotná diera, hrobku aj našli zčasti vykradnutú. Kúsok odtiaľ sú ešte pozostatky typických mykénskych domčekov.

S myšlienkami na heslo: nikdy sa nevzdávaj, sme ešte išli k Akropole, čo keď sa tam nejakou náhodou dostaneme. Spýtali sme sa chalpíka pri vchode, či už naozaj zatvárajú. Povedal, že áno. Tak sme sa zatvárili nešťastne, jemu sa nás uľútostilo a poslal nás aspoň na dve blízke a známe miesta, kým povychádzajú zamestnanci objektu. Prvým bola tzv. Levia brána. Vstup na Akropolu, na jej vrchnej časti je plastika dvoch levov. Druhým bola Clytemnestrina hrobka, celkom podobná tej prvej, Agamemnonovej. Clytemnestra bola jeho žena.

Tým skončilo naše putovanie po Mykénach. Keď sme odchádzali, rozmýšľali sme, čo budeme robiť, pretože vlak do Nafplia išiel až za hodinu a kúsok. Ako sme tak opúštali areál, objavil sa autobus, ktorý mal napísané, že ide do Nafplia. Spýtali sme sa šoféra, či tam naozaj ide (to si občas ani u nás nemôže byť človek istý), on že áno, a tak aspoň jedno pozitívum na tejto nepodarenej situácii. Aj keď to všetko bolo v zhone, nemali sme čas si nejako vychutnať to miesto, chceli sme si zobrať nejaké mandarinky, alebo pomaranče, alebo čo to tam rástlo, no a všetko to bolo fuč.

Tak ale aspoň sme mali viac času na ďalší bod programu - Nafplio. A to sa už dostávame k sľúbenej ukážke, ako sa dá tráviť 6. november v Gécku :-)