Po rýchlom "úteku" z Mykén sme dorazili do Nafplia. Je to prímorské mestečko, kedysi bolo prvým Gréckym hlavným mestom. Nachádza sa v zálive na, povedzme, juhovýchode Peloponézu, nejakých 60 km južne od Korintu. Keď sme vraveli v škole, že sa sem chystáme, všetci boli nadšený, že je to tam krásne, že tam určite máme ísť, že to bude super. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak to hovoria o všetkom, kam chceme ísť :-) Navyše nás sem pozýval aj nás prvý domáci, ktorý má v Nafpliu priateľku a tiež o tomto meste básnil.

Prvý dojem - kde je to krásne mesto? Ulice normálne, doprava klasická, ľudia obyčajní. Tak sme čakali, že čo bude. Autobus nás vyhodil pod pevnosťou Palamidi. Pevnosť stojí na skale na pobreží, výstup hore nie je žiadna maličkosť. To ale máme len z vizuálneho odhadu, pretože, hádajte, o tretej sa vstup zatvoril. (Boli asi štyri hodiny). Tak sme prešli uličkou pomedzi pevnosťou a ďalším skaliskom, na ktorom sú zvyšky hradu Acronafplio. A dostali sme sa na pobrežie a na kamienkovú pláž Arvanitia. Áno, tušíte správne. To čo pravdepodobne 6. novembra o štvrtej poobede nebudete doma skúšať, a čím sme sa chceli pochváliť, je kúpanie sa v mori :-)

Voda nebola tak teplá ako minulý týždeň v Korinte, ale aj tak sa v nej dalo kúpať. Čo nás, a najmä Lucku, ktorá na svojich potulkách svetom videla zopár morí :-), prekvapilo, bola neuveriteľne čistá voda. A to fakt. Stál som po krk vo vode a stále som si krásne videl na špičky nôh. Takže sme si tam tak hovnili, máčali sa, okolo nás plávali male rybičky. Svine to sú! Oni nás tam ohlodávali! Nevinne som si tam stál vo vode a rozprával sa s Luckou, keď ma zrazu niečo akoby poštípalo na nohe. Že to boli rybyčky mi došlo hneď ako som zvrieskol na celú pláž ako ženská :-D Takže sme tam tak svorne symbiontili, snažili sme sa radšej hýbať, pretože rybyčky hrýzli akosi viac až kým nám nezačala byť zima. Pekne sme sa osušili, nabral som si do flaštičky miestny štrk a vodu na pamiatku a vybrali sme sa na prechádzku okolo útesu, na ktorom stál hrad Acronafplio.

Predsalen sme sa ešte zastavili pri vode na jednej skalke nad vodou, kúsok od pláže, reku, že si odfotím aká je tá voda pekná čistá. Navyše tam predtým nejaká ženská dlho niečo fotila, tak som si myslel, že je to tam asi naozaj pekné. A naozaj tam niečo pekné bolo. Pozorného čitateľa napadne, že čistá voda sa môže spájať s náročnejšími živočíchmi. A oni si tam plávali, no, skôr sedeli, potvorky chobotnice :-) Najskôr sme videli jednu, a keď odplávala mimo dostrel foťáku, všimol som si druhú, bližšie pri nás. Takže zážitok. Zúrivo som cvakal a rozmýšlal nad kalamárami, čo máme v mrazáku. Nebola moc veľká, vošla by sa asi na tanier. Ladne pohybovala chápadlami a prelievala sa z jednoho konca na druhý.

Nemohli sme tam byť večne, tak sme pokračovali spomínanou promenádou okolo mora, pod skalami obrastenými peknými kaktusmi. Také tie zelené s červenožltými kvetmi, alebo plodmi. Lucka vraví, že sa to asi nejako upravené konzumuje. Cesta to tam bola pekná, obišli sme ňou skalný výbežok, pri pohľade na spadnutý kus balvanu sme si uvedomili, že asi treba dávať pozor na hlavy a došli sme až do prístavu. Už sa zotmelo, takže Nafplio osvetľovali lampy. Pri vstupe do prístavu je malý ostrovček akurát tak pre jednu pevnosť - Bourtzi. Pokúsil som sa ju odfotiť, ale po tme to nebolo už nič-moc. Keď sme tak chodili po meste, zistili sme, že táto prímorská, nočná atmosféra má predsalen niečo do seba. Pozerali sme po výkladoch obchodov, pozorovali ľudí okolo a snažili sme sa dostať k vlakovej stanici, aby sme stihli vlak. Času bolo dosť, ale pre istotu.
Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad hľadať stanicu skôr. Môj navigačný zmysel ma opäť sklamal (to Grécko robí divy), no vtedy som to pripisoval gúglmapám (ktoré tiež robia divy). Išli sme a išli, až sme, ako sme doma zistili, došli na koniec mesta. Keď sme naďabili na kolajnice a nebolo vidno, že niekam zmysluplne vedú, radšej sme sa vrátili a spýtali sa na cestu. Išli sme úplne blbo. Vlaková stanica bola kúsok od centra, kúsok od pobrežia. Išli sme okolo nej...

Že to ale nebola náhoda, že sme stanicu obišli sme veľmi rýchlo pochopili. Nafplio je konečná tejto linky, takže som sa čudoval, ako sme mohli prehliadnúť terminálnu stanicu. Ukázalo sa, že veľmi jednoducho. Ako môžete vidieť na fotkách, stanica pozostáva z dvoch koľají z toho jednej slepej, na ktorej je odstavený parná mašina so starými vagónmi, ktoré fungujú ako čakáreň, informácie a výdajňa lístkov. Strechou bola klasická nástupišťová strecha, z ktorej hrdo visel nápis - Nafplio. Steny to žiadne nemalo. Proste koniec. Sveta. Spokojní, že sme našli, čo sme (ne)hľadali, sme išli stráviť zbytok času ešte jednou prechádzkou po meste.

Potom prišiel vlak, nasadli sme, odišli sme, prestúpili v Argose (nie že by to bolo podstatné, tvorím rozvinuté vety), prestúpili v Korinte a dorazili do Atén. Sadli na metro, došli domov, padli do postelí, ďalši pekný deň je za nami.